Jednota alebo inak: EÚ po voľbách

Nedávne voľby do Európskeho parlamentu sa konali na pozadí všeobecných očakávaní odborníkov aj širokej verejnosti, že dôjde k prudkému nárastu pravice. Výsledky tieto očakávania potvrdili, ale aj vyvrátili. Pre EÚ to bude mať v nasledujúcich mesiacoch a rokoch zásadné dôsledky.

Pesimistické čítanie európskej politickej situácie by zdôraznilo vzostup pravice, najmä v najväčších európskych krajinách. Vo Francúzsku sa na čele prieskumov umiestnilo Národné zhromaždenie (RN) Marine Le Penovej, ktoré skončilo s 17-bodovým náskokom pred centristami prezidenta Emmanuela Macrona. Macron reagoval vypísaním predčasných parlamentných volieb, čím po prvýkrát otvoril cestu k možnému spolužitiu s krajne pravicovou vládou.

V prvom kole týchto parlamentných volieb sa RN opäť umiestnila na prvom mieste, čím sa spektrum tohto spolužitia blížilo viac ako kedykoľvek predtým. Strana dokázala využiť rôzne faktory vrátane rozšíreného názoru, že imigračná a integračná politika zlyhala, krízy životných nákladov, oslabenia ľavého stredu a pravého stredu a Macronovej neschopnosti vytvoriť trvalú liberálno-centristickú väčšinu, ktorá by dokázala zabrániť vzostupu krajnej pravice a krajnej ľavice.

Nebyť dostredivej dynamiky, ktorá je vlastná dvojkolovému volebnému systému vo Francúzsku, a vytvorenia republikánskeho frontu s rozpätím od liberálneho stredu po populistickú ľavicu, nočná mora krajne pravicovej vlády vo Francúzsku by sa mohla stať realitou. Dočasná vláda zostáva v úrade a nová exekutíva sa ešte len musí vytvoriť.

Uvidíme, či sa novej vláde, keď vznikne, podarí riešiť prehlbujúce sa sociálno-ekonomické problémy Francúzska. To všetko bude mať veľký vplyv na predvolebnú kampaň pred prezidentskými voľbami v roku 2027. Je príliš skoro na to, aby sa dalo povedať, či neúspech pravice získať kontrolu nad vládou posilní alebo oslabí Marine Le Penovú v boji o prezidentské kreslo.

V dôsledku toho existuje reálne riziko, že obaja kandidáti, ktorí sa stretnú v druhom kole budúcich prezidentských volieb, môžu pochádzať z politických extrémov (krajnej ľavice a krajnej pravice), čím sa eliminuje zmierňujúci účinok, ktorý má druhé kolo volieb zvyčajne na konečný výsledok.

Ak by sa tak stalo, európsky projekt by bol v smrteľnom nebezpečenstve, ak použijeme Macronove vlastné slová. Zatiaľ čo po odchode Spojeného kráľovstva EÚ prežila a do istej miery sa dokonca posilnila, je nepravdepodobné, že by prežila inštitucionálnu, legislatívnu a regulačnú regresiu, ktorú presadzuje súčasná iterácia euroskeptikov na čele s hráčmi ako Marine le Penová.

V Nemecku dostali na frak všetky tri strany vládnej koalície, pričom krajne pravicová Alternative für Deutschland (Alternatíva pre Nemecko, AfD) sa suverénne presadila ako druhá najväčšia opozičná strana po kresťanských demokratoch. O rozruch sa pri svojom príchode do nemeckého politického spektra postarala aj nová medzisystémová strana BSW populistky Sahry Wagenknechtovej.

Zatiaľ čo na spolkovej úrovni sa krajná pravica ani populistická ľavica pravdepodobne nedostanú k moci, na regionálnej úrovni to vyzerá úplne inak. Volebná mapa Nemecka je skutočne pozoruhodná: rozdelenie medzi východom a západom je rovnako hlboké ako kedykoľvek predtým, pričom AfD si upevňuje svoje postavenie vo východnom Nemecku, aj keď Wagenknecht v prieskumoch stúpa. cordon sanitaire, podľa ktorého sa strany od ľavého stredu po pravý stred spájajú, keď je to potrebné, aby sa extrémy nedostali k moci, by mohol v niektorých nemeckých regiónoch v nasledujúcich mesiacoch a rokoch prasknúť.

To všetko sa deje na pozadí hospodárskych problémov Nemecka. Energetické oddelenie od Ruska, rastúce napätie medzi EÚ a Čínou, vojna na Ukrajine a prízrak znovuzvolenia Donalda Trumpa za prezidenta USA s jeho potenciálne katastrofálnymi dôsledkami pre obranu Európy postavili strategický a hospodársky model Nemecka na hlavu, pričom jasná nová vízia sa ešte len musí objaviť.

Aj v Taliansku sa krajná pravica dostala na čelo prieskumov: Fratelli d’Italia (Bratia Talianska, FdI) Giorgia Meloniho patrila medzi niekoľko vládnych strán (popri Občianskej platforme Donalda Tuska v Poľsku), ktoré zvýšili svoj podiel hlasov v porovnaní s národnými voľbami, ktoré ju vyniesli k moci. To viedlo taliansku premiérku k tomu, aby ukázala inú tvár, ako bola tá umiernená proeurópska, ktorú nasadila po nástupe do funkcie.

Na zasadnutí Európskej rady sa Meloni zdržal hlasovania o vymenovaní Ursuly von der Leyenovej na druhé funkčné obdobie a zároveň hlasoval proti vymenovaniu Antonia Costu a Kaja Kallasa za predsedu Európskej rady, resp. vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Keď prišlo na hlasovanie v Európskom parlamente, Meloniho FdI hlasovala proti von der Leyenovej, čím prekvapila mnohých, ktorí jej verili v posun k umiernenosti.

Na úrovni EÚ relatívne posilnenie krajnej pravice vyvolalo novú dynamiku. Euroskeptická krajná pravica, ktorá tušila perspektívu väčšieho vplyvu na európskej úrovni, sa snažila reorganizovať vytvorením novej skupiny. Na čele strany Patrioti pre Európu stojí Fidesz Viktora Orbána, ktorý bol v roku 2021 vytlačený zo stredopravej Európskej ľudovej strany. Skupina Patriotov, ktorej váhu dodalo začlenenie francúzskej RN, je teraz treťou najväčšou v Európskom parlamente. Na štvrtom mieste (len o jedno kreslo pred liberálnou Obnovou) sú krajne pravicoví Európski konzervatívci a reformisti, ktorých posilnil silný výsledok Meloniho FdI. Ešte viac napravo, ale podstatne menej, je Európa zvrchovaných národov, ktorá sa opiera o AfD.

Miernym zvýšením počtu ich mandátov a najmä tým, že sa organizujú v skupinách, čím sa v porovnaní s predchádzajúcim volebným obdobím drasticky zníži počet nezaradených poslancov EP, sa vplyv krajne pravicových strán na legislatívnu agendu EÚ pravdepodobne zvýši. Platí to najmä v otázkach, ako je poľnohospodárstvo, energetika, klíma a migrácia, kde by krajná pravica mohla vytvoriť spoločný front s (časťou) Európskej ľudovej strany, ktorá má tiež záujem spomaliť agendu EÚ v oblasti udržateľnosti a ešte viac pritvrdiť v otázke migrácie.

Najmä v prípade víťazstva Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA by sme mohli byť svedkami rastúceho zbližovania stredopravých a krajne pravicových strán aj v tradičných bezpečnostných otázkach, predovšetkým na Ukrajine. V súčasnosti delí stredopravú a krajnú pravicu najmä ich odlišný postoj k Rusku a NATO Vladimíra Putina. Ak by sa Trump vrátil do Bieleho domu a Washington by opustil Ukrajinu, toto rozdelenie by sa zmiernilo.

K tomu sa pridáva rastúci kontingent euroskeptických vlád zastúpených v Rade ministrov a Európskej rade: Maďarsko, Taliansko, Slovensko a Holandsko sú vedené euroskeptickými vládami z populistickej pravice alebo ľavice, pričom Rakúsko bude možno čoskoro nasledovať.

alebo: stred sa drží

Optimistickejšie čítanie európskej politiky by vykreslilo úplne iný obraz. Vo väčšine európskych krajín a na úrovni EÚ v skutočnosti nedošlo k prudkému nárastu pravice V Poľsku Tusk potvrdil svoj náskok pred tvrdou pravicou PiS. V Holandsku sa na prvom mieste umiestnila opozičná socialisticko-zelená aliancia, ktorá predbehla krajne pravicovú PVV Geerta Wildersa, ktorá je teraz vo vláde. V Španielsku, Švédsku, Fínsku, Dánsku, Českej republike, a dokonca aj v Rakúsku a Maďarsku krajná pravica nedosiahla také výsledky, ako sa očakávalo.

Aj v Taliansku síce Meloni viedol v prieskumoch s takmer 29 percentami, ale to bolo menej ako 35 percent Mattea Salviniho v eurovoľbách 2019. Príspevok Talianska k nárastu pravice v Európskom parlamente v roku 2024 je preto čistým negatívom. Celkovo možno konštatovať, že krajná pravica sa presadila, ale z hľadiska počtu kresiel v Európskom parlamente to nie je prepadák.

To znamená, že “vládnuca” väčšina v Európskom parlamente zostala rovnaká, pričom v nej figuruje stredopravá Európska ľudová strana, socialisti a liberáli. Podobne ako minule hrozilo, že to Ursule von der Leyenovej nebude stačiť na zvolenie na druhé funkčné obdobie, čo ju prinútilo zháňať ďalšie hlasy. Von der Leyenová mala dve možnosti – zelených a konzervatívcov – a do istej miery sa snažila presadiť obe.

ECR však mala byť v najlepšom prípade rozdelená. Zatiaľ čo niektoré menšie strany deklarovali ochotu podporiť prezidentku na druhé funkčné obdobie, poľské Právo a spravodlivosť (PiS) sa vždy jasne vyjadrovalo proti. Von der Leyenová bola hlavným protivníkom poľskej krajnej pravice vzhľadom na to, že zadržala finančné prostriedky EÚ pre Poľsko (a Maďarsko) z dôvodu porušovania zásad právneho štátu zo strany PiS, takže jej nesúhlas s jej znovuzvolením bol samozrejmosťou.

Meloniová, povzbudená výsledkom volieb, hrala tvrdo, ale nanajvýš by bola schopná dodať hlasy vlastnej strane. Meloniová sa napokon rozhodla riadiť svojimi politicko-ideologickými inštinktmi a sympatiami a odmietla nielen von der Leyenovú (s ktorou má údajne dobré osobné vzťahy), ale najmä politický program, ktorý predsedníčka EK predložila parlamentu.

Naopak, zelení patrili medzi veľkých porazených týchto volieb, pričom ich podiel kresiel v Európskom parlamente poklesol zo 74 na 53. To spôsobilo, že sa o kompromis zaujímali viac a boli mu viac naklonení ako naposledy (keď hlasovali proti von der Leyenovej). Za predpokladu, že predsedníčka ubezpečí, že v otázke európskej zelenej dohody, za ktorú bojovali v prvom rade, nedôjde k ústupu, signalizovali svoju pripravenosť podporiť ju aj na druhé funkčné obdobie.

Vzhľadom na podporu zelených a dokonca aj s prihliadnutím na vysoký počet odídencov v tajnom hlasovaní by sa proeurópska väčšina udržala. Von der Leyenová teda nemusela ohýbať chrbát, aby vyhovela euroskeptickému Melonimu. A skutočne to neurobila, predložila pomerne ambiciózny a silne europeistický program.

Nakoniec sa stred predsa len udržal a von der Leyenová bola opätovne zvolená s pohodlnou väčšinou založenou na podpore stredopravých, stredoľavých, liberálov a zelených. Ak k tomu pripočítame, že predseda Európskej rady, Portugalčan Antonio Costa, je proeurópsky socialista a vysoká predstaviteľka, Estónka Kaja Kallasová, proeurópska liberálka, je zrejmé, že proeurópske strany si udržali pevnú pozíciu v inštitúciách EÚ.

Politické výzvy do budúcnosti

Politický program, ktorý von der Leyenová predložila parlamentu, to odráža. Je založený na štyroch hlavných pilieroch. Po prvé, prosperita a konkurencieschopnosť so zameraním na dosiahnutie ekologického rastu.

Predsedníčka zdôraznila, že namiesto toho, aby sa obrátila chrbtom k Európskej zelenej dohode, je teraz úlohou dosiahnuť tieto ciele zlepšením konkurencieschopnosti EÚ. Navrhla, aby sa to dosiahlo prostredníctvom väčšej integrácie jednotného trhu (najmä pokiaľ ide o finančné trhy), menšej byrokracie, politiky hospodárskej súťaže zameranej na rast európskych spoločností a priemyselného plánu pre čisté technológie podporovaného osobitným fondom. Únia kapitálových trhov, premenovaná na úniu úspor a investícií, bude v nasledujúcich rokoch pravdepodobne patriť k hlavným bodom politického programu EÚ.

Druhou prioritou je obrana. V súvislosti s obranou Ukrajiny neexistuje žiadne váhanie, ani priestor pre “upokojujúce misie” Viktora Orbána. EÚ bude naďalej brániť Kyjev – v tomto smere sa von der Leyenová vyjadrila úplne jasne. Vo svojom politickom programe túto podporu Ukrajine zakomponovala do širšej ambície pracovať na spoločnom európskom obrannom trhu, vyhlásila, že podporuje zvýšenie európskych fondov na investície, a presadzovala myšlienku európskeho vzdušného štítu.

V budúcej Komisii bude pôsobiť aj komisár pre obranu, pričom táto pozícia by mohla nadobudnúť význam, ak sa na úrovni EÚ dohodnú nové významné finančné prostriedky určené na obranu. Tieto slová sa v posledných rokoch opakovali nespočetnekrát, ale vojna na Ukrajine a kandidátka Trumpa a Vancea v prezidentských voľbách v USA, ktorá by mohla v novembri zvíťaziť, by mohli byť konečným budíčkom, ktorý Európa potrebuje.

Keď som vo februári minulého roka moderoval diskusiu s JD Vanceom na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, bolo zrejmé, že senátor z Ohia, ktorý je teraz kandidátom na viceprezidenta (nehovoriac o jeho šéfovi Donaldovi Trumpovi), nemá záujem o európsku bezpečnosť. Trump a Vance by boli viac než ochotní hodiť Ukrajinu pod autobus a s ňou aj zvyšok Európy.

Tretím – a súvisiacim – pilierom je rozšírenie. Európska bezpečnosť si vyžaduje európsku obranu aj oživenie rozširovania EÚ. Demokratizácia a europeizácia západného Balkánu a východného tria (Ukrajina, Moldavsko a Gruzínsko) sa nepovažuje za akt altruizmu voči kandidátom, ale za nevyhnutný pre európsku bezpečnosť ako celok.

Geopolitická logika, ktorá je hnacou silou rozšírenia, sa v slovách von der Leyenovej prejavila bez toho, aby sa zmenšila potreba reforiem. To sa týka aj reforiem v kandidátskych krajinách, keďže v krajinách, ako je Gruzínsko, došlo k prieťahom a dokonca k ústupu. Zahŕňa však aj uznanie, že EÚ sama potrebuje reformy. Von der Leyenová sa výslovne vyslovila za reformu zmluvy.

Aj keď je to nepravdepodobné (keďže by si to vyžadovalo jednomyseľnosť členských štátov), predsa len je dôležité, že prezidentka chcela zdôrazniť, že rozširovanie a integrácia môžu – ba dokonca musia – prebiehať ruka v ruke.

Na záver von der Leyenová načrtla sociálnu a demokratickú Európu, ktorej jadrom sú najzraniteľnejšie skupiny: ľudia bez dostupného bývania, ženy trpiace nerovným odmeňovaním a mladé obete kyberšikany. Predsedníčka Komisie načrtla víziu EÚ, ktorá je odhodlaná chrániť demokraciu prostredníctvom boja proti dezinformáciám a podmieniť všetky fondy Únie dodržiavaním zásad právneho štátu. Ak by EÚ konala v takýchto otázkach, ktoré sa dotýkajú podstaty života občanov, bola by oveľa integrovanejšou úniou, než akú poznáme dnes.

Znamená to, že plus ça change, plus c’est la même chose v Európe? Znamená to, že EÚ bude pokračovať a dokonca zrýchliť svoju cestu k hlbšej integrácii a záväzku chrániť liberálnu demokraciu, brániť Ukrajinu a Európu ako celok, postupovať smerom k dekarbonizovanej budúcnosti a podporovať ekologické a technologicky konkurencieschopné hospodárstvo?

Bohužiaľ, to sa nemusí stať. Výzvy, ktorým Európa čelí, sú obrovské. Vojna na európskom kontinente, odklon USA od Ukrajiny a európskej bezpečnosti, špirálovitá klimatická kríza, vznikajúca obchodná vojna medzi USA a Čínou, pošliapavanie medzinárodného práva na Blízkom východe a pošramotená povesť Európy na globálnom Juhu budú v nasledujúcich mesiacoch na vrchole európskej politickej agendy.

Bez ohľadu na politické machinácie v Európe bude vonkajší kontext formovať politické priority EÚ; vlády a inštitúcie sa im nebudú môcť vyhnúť. A skutočne, politický program, ktorý predložila Ursula von der Leyenová, sa zaoberal všetkými týmito otázkami pomerne ambiciózne.

Vnútropolitická dynamika však bude mať veľký význam na praktickej úrovni. Jedna vec je uprednostniť obranu Európy “len” investovaním do národných kapacít a budovaním na inštitucionálnych mechanizmoch a finančných nástrojoch, ktoré už boli vytvorené na úrovni EÚ. Ale úplne iná vec je vyčleniť skutočné peniaze na európsku obranu (a európsky pilier v NATO) spôsobom, ktorým sa konečne podarí prelomiť sklenený strop, ktorý v minulosti bránil Európe, aby bola schopná chrániť samu seba.

Medzi geoekonomickou agendou, ktorá zdvojnásobuje protekcionizmus voči Číne, a agendou, ktorá na európskej úrovni investuje aj do ekologických a digitálnych technológií a zároveň buduje úniu kapitálových trhov, ktorá umožňuje, aby sa podniky v Európe nielen rodili, ale aj rástli a zostávali v nej, je kategorický rozdiel.

Podobne sa rozšírenie môže uskutočniť výlučne na základe bezpečnostných dôvodov, čím sa EÚ oslabí, alebo môže byť príležitosťou na serióznejšie inštitucionálne reformy v kandidátskych krajinách aj v EÚ, a to v otázkach, ako je jednomyseľnosť v rozhodovaní, ako aj v oblastiach politiky, ako je poľnohospodárstvo a súdržnosť.

Napokon, zatiaľ čo jedna vec je riešiť problémy globálneho Juhu prostredníctvom merkantilistických dohôd zameraných na zastavenie migrácie, úplne iná vec je opätovne sa zaviazať k medzinárodnému právu a výrazne zvýšiť financovanie opatrení v oblasti klímy.

Politický obraz, ktorý vyplynul z európskych volieb, nezabránil EÚ určiť správne priority. Ešte mierne pravicovejšia a euroskeptickejšia EÚ, akú vidíme dnes, by však mohla drasticky znížiť úroveň ambícií a skomplikovať cestu k riešeniu týchto priorít.

Napríklad je ťažké si predstaviť, že by súčasná politická dynamika v Európe spustila zmenu zmluvy, vydanie európskych obranných dlhopisov alebo zriadenie nového a zmysluplného zeleného priemyselného fondu, ktorý by stál na čele implementácie Zelenej dohody. Podobne je ťažké predpovedať akýkoľvek pokrok pri prekonávaní skameneného odporu voči vytvoreniu únie kapitálových trhov.

To však neznamená, že sa Komisia nepokúsi o všetky uvedené kroky alebo že ju nepodporí niekoľko členských štátov. Neznamená to však, že získa kritickú masu podpory potrebnú na úspech. V nacionalistickejšej EÚ nie sú šance na úspech vysoké.

Európske voľby neviedli k prudkému nárastu pravice, ktorého sa mnohí obávali. Úľava je však trpká. Vyjsť z týchto volieb len v o niečo horšej pozícii, než keď sme do nich vstupovali, je slabá útecha vzhľadom na dramatickú situáciu, v ktorej sa Európa nachádza. Samozrejme, pokiaľ závažnosť vonkajšieho prostredia, ktoré by sa mohlo exponenciálne zhoršiť, ak bude Trump v novembri opäť zvolený, neprinúti EÚ k pozitívnej zmene, ako sa to často stávalo v nedávnej histórii Európy.

Dnes môžeme ľahko predpovedať, že vnútorná politická dynamika EÚ pravdepodobne nebude tlačiť na väčšiu jednotu, ale aj to, že krízy, ktoré sa môžu v Európe rozpútať v nasledujúcich mesiacoch a rokoch, si vynútia práve to.

Translated by

Co-funded by the European Union