Bez srandy: ukrajinskú verejnoprávnu stanicu si založili novinári sami

Treba si vybrať z dvoch možností: „patriotická“ žurnalistika alebo nestrannosť. Zdá sa, že inej cesty pre ukrajinské médiá niet. Šéfredaktorka stanice Hromadske Angelina Kariakina vysvetľuje, prečo v boji proti pretrvávajúcej korupcii a ruskej vojenskej agresii môže byť pre Ukrajinu verejnoprávne vysielanie kľúčové.

V januári 2015 som sa rozhodla odísť z práce v istej veľkej európskej vysielacej stanici a pridať sa k nezávislej občianskej iniciatíve Hromadske (Verejnosť). Ide o internetovú televíznu stanicu, ktorú založili najvýraznejší ukrajinskí novinári a novinárky. Už od svojho založenia si získala robustnú verejnú podporu a sledovanosť. Táto skromná, svojpomocne prevádzkovaná stanica v roku 2013 nepretržite pokrývala protesty proti skorumpovanému režimu Viktora Janukovyča, ktorý sa rozhodol zbratať sa s Ruskom namiesto podpísania dlho očakávanej asociačnej dohody s Európskou úniou. Nie televízne kamery, ale telefóny, nie prenosové vozy s pojazdnými štúdiami, ale Skype, a dobrovoľní producenti, redaktori a moderátori – to je realita podmienok, v ktorých  stanica Hromadske naživo vysielala tzv. Revolúciu dôstojnosti (na Slovensku známa skôr ako Euromajdan, pozn. prekl.). Keď sa ruská armáda zapojila do bojov na Donbase a konflikt eskaloval, uvedomila som si, že ukrajinská verejnosť potrebuje žurnalistiku, ktorá nebude kĺzať len po povrchu. Bola som frustrovaná novinárčinou, ktorú som robila dovtedy, tak som sa vo viere, že môžem byť užitočnejšia, pridala k bláznivému tímu Hromadske. Lepšie som si vybrať nemohla. Vlastne, ani nebolo z čoho.

Ukrajinský mediálny trh je už desaťročia rozparcelovaný oligarchiou. Boháči si menia pozície vo vláde, stávajú sa „filantropmi“ či dokonca „mierotvorcami“, ale vždy starostlivo dbajú o to, aby médiá, ktoré vlastnia (čiže všetky hlavné televízne stanice a absolútna väčšina novín), prezentovali príslušnú politickú agendu a chránili záujmy svojich majiteľov. Na Ukrajine dosiaľ neexistovala nezávislá inštitúcia, ktorá by stanovovala pravidlá hry. To sa týka ako mediálneho trhu, tak aj novinárskej profesie. Nikdy tu však nebola núdza o individuálne iniciatívy, medzi ktoré patrí aj Hromadske. Cieľ, ktorý si tím okolo tejto stanice vytýčil, mal ďaleko od trochárenia: nešlo o nič menšie než vytvoriť historicky prvé ukrajinské verejnoprávne vysielanie.

Prvé vysielanie stanice v novembri 2013 náhodne pripadlo na začiatok revolúcie. Ukrajinci a Ukrajinky bojovali za štrukturálne zmeny v krajine, nové zákony a inštitúcie, ako aj za jednotu a bezpečnosť spoločnosti. Aby to dosiahli, bolo nevyhnutné zaistiť slobodný prístup k informáciám a ničím nehatenú verejnú diskusiu. Ukrajinské médiá toto pred šiestimi rokmi neposkytovali. Popritom, ako medzitým vzplanul konflikt na východnej Ukrajine a korupcia naďalej rozleptávala spoločnosť, sme si uvedomili, že našej vlastnej krajine vôbec nerozumieme. Noví lídri nemali príliš jasno v tom, akú krajinu chceme budovať. V tej chvíli sme viac než kedykoľvek predtým potrebovali diskusiu. Založenie verejnoprávneho vysielania a ochrana jeho integrity nám tak v dôsledku revolúcie prišlo ako logické rozhodnutie.

Deň D prišiel vtedy, keď sa začali realizovať porevolučné reformy. Obrovský, kedysi štátom vlastnený vysielateľ s tisíckami zamestnancov, z ktorých mnohí tam pracovali desaťročia a nikdy nepočuli o Facebooku či Twitteri, musel byť od základov prestavaný. Iniciatíva Hromadske nemala času nazvyš. Nepotrebovali sme zložitú infraštruktúru. V čase, keď sme s novozaloženým verejnoprávnym vysielateľom (UA:PBC, zal. 2015, pozn. prekl.) začali zdieľať obsah a profesionálne znalosti, naša stanica mala za sebou už niekoľko mesiacov vysielania. Skromná žurnalistika v troch jazykoch – ukrajinčine, ruštine a angličtine – dokázala nasýtiť nepretržitý vysielací čas. V roku 2017 sa nám podaril bezprecedentný úspech – ako prvá ukrajinská mimovládna organizácia sme získali licenciu na televízne vysielanie. S tým, ako sme postupne rástli, však rástli aj naše problémy.

Po každom skončenom projekte či grante sme museli odznova zháňať financie na prevádzku stanice, na trhu chýbali kompetentní ľudia, s ktorými by sme mohli spolupracovať, čelili sme výzvam spojeným s budovaním transparentnej inštitúcie. Okrem toho sme však narazili na čosi, čo sme nečakali: naše publikum od nás nežiadalo nestrannosť, ako sme si pôvodne mysleli. Kvôli frustrácii z nepriaznivého vývoja na fronte, nespravodlivosti a pomalého nástupu reforiem boli naši diváci hladní po nepriateľoch. Oligarchické médiá, blogeri, troli a komunikační boti: tí všetci tento hlad sýtili. Novú ukrajinskú realitu tvorilo ukazovanie prstom na tých, ktorí neboli „patriotmi“, zostavovanie zoznamov „zradcov“ a „kolaborantov“ a volania po bojkotoch.

„Patriotizmus“ si v tomto špecifickom ukrajinskom kontexte vyžaduje vysvetlenie. Patriot nesmie kritizovať vládu, „pretože tá vedie vojnu s Ruskom“; ak tak napriek tomu robí, je spojencom Kremľa. Patriot je pevne na strane vlády, čo znamená, že mlčí o jej prešľapoch či dokonca zločinoch, ak si to záujem krajiny vyžaduje.

Naši redaktori a redaktorky sa často ocitali na týchto „zoznamoch zradcov“ a vypočuli si mnoho vyhrážok – a to len preto, že sme vysielanie zo separatistického Donbasu a okupovaného Krymu považovali za nevyhnutnú časť našej práce. Strach medzi nás zasiala najmä brutálna vražda nášho kolegu a kamaráta, Pavla Šeremeta. V lete 2016 pod jeho autom v centre Kyjeva vybuchla bomba. Kým sa vrahovia nenájdu, strach zo seba asi nestrasieme.

Možno si poviete, že z celosvetovej perspektívy to nie je nič nezvyčajné. V čase písania tohto textu spoločnosť rozdeľujú aj „alternatívne fakty“ prezidenta Trumpa či stúpencov brexitu. Načo potrebujeme novinárov, ak nám sociálne siete poskytujú presne to, čomu veríme, a vytesňujú to, čo nám do nášho obrazu sveta nepasuje? Odpoveď je prostá: život sa neriadi algoritmami sociálnych sietí. Nemôžeme prestať „sledovať“ svojho suseda či dokonca polovicu krajiny. Musíme čeliť aj ľuďom, s ktorými nesúhlasíme a zhovárať sa s nimi. To je úloha nás, novinárov a novináriek.

Nedávno sme mali redakčnú poradu k novej vysielacej sezóne. „Urobme reláciu o médiách,“ navrhol kolega, „a nazvime ju nejak provokatívne… Štandardy BBC!“ Vyprskli sme smiechom: v dominantnej paradigme „patriotickej“ žurnalistiky sú na Ukrajine „štandardy BBC“ nanajvýš tak vtipom. My ich však berieme vážne. Ukrajinskou BBC sa možno nestaneme, ale aspoň sa o to pokúsime.

Published 30 December 2019
Original in English
Translated by Martin Makara
First published by IWM Post 120 (Fall/Winter 2017), Kapitàl (Slovak version)

Contributed by Kapitàl © Angelina Kariakina / IWM Post / Kapitàl / Eurozine

PDF/PRINT

Discussion