Zaľúbený do Európy

30 March 2017
Read in:
Skutoční Európania si teraz len posilňujú svaly – politicky a kultúrne – a ich hlas bude počuť o pár rokov, možno až desaťročí

Dnes, keď na Európu útočia a mlátia zo všetkých strán, je moja reakcia reakciou zaľúbenca, ktorý dáva všetky nedostatky objektu svojej lásky na jednu stranu váh a na druhú otázku: Vedel by som žiť bez nej? A nie jeden nedostatok, ale ani všetky dokopy, otázku neprevážia. Nevedel by som, ako ďalej žiť bez nej. A tak nechcem a nie som schopný pridať sa k zboru tých, čo jej radia alebo ju poučujú, aká by mala byť, akým smerom by sa mala zmeniť: choď menej na diskotéky a viac do kostola, obliekaj sa takto a nie onak, míňaj viac peňazí alebo šetri, miluj jedných ľudí, a nie druhých. Ako pre pravého zaľúbenca, tieto otázky mi dnes nepripadajú zásadné hlavne preto, že ľudia, ktorí ich kladú, radi končia takto: ak Európa neurobí, čo ja chcem, je odsúdená na zánik. No dofrasa, nespoliehajte sa na to!

 

Európska studená vojna

Ako verný milenec môžem vyhlásiť, že spoločná Európa nás všetkých prežije: aj svojich kritikov, aj prívržencov. Bude sa meniť, a to nie raz, meniť znútra aj zvonka, možno stratí nejakých členov a získa iných. No nezmizne, lebo pre tých, ktorým na nej záleží a ktorí ju milujú, bude otázkou stále viac – „Môžem žiť bez nej?! Toto budú ľudia, ktorých pri myšlienke na Európsku úniu nebudú trápiť vnútorné xeno-, homo – alebo iné fóbie. A nebudú im pripisovať žiaden význam, na rozdiel od kritikov dnešnej Európy, keď budú šíriť názor, že tolerovať tých, ktorí milujú
inak a vyzerajú inak, je zásadnou podstatou spoločnej Európy. V budúcnosti ľudia ani nebudú chápať, o čom tu hovorím. Oni sú vlastne už medzi nami, sú to naše deti narodené v Európe s jej hodnotami. Pre ne by sa rozpad Európy, jej dezintegrácia, nazvite si to, ako chcete, rovnal katastrofe. Zanechalo by to prázdno – niečo, čo dovetdy nezažili. V tisíckach britských rodín sa už začala studená vojna. Deti sa nerozprávajú s rodičmi. A prečo? Pre „nedôležitý hlas“ hodený na hlasovacom lístku v referende, ktorý vyjadril želanie, aby Veľká Británia vystúpila z EÚ. Staršia britská generácia dostala toto právo rozhodnúť a využila ho – pričom zatresla dvere pred nosom svojim potomkom. V podstate hovorili, že nechcú, aby sa ich mládež potulovala špinavým a nebepezčným svetadielom, stýkala sa s podozrivými typmi a so ženami voľnej morálky z východnej Európy – namiesto toho strávime večer v našom útulnom rodinnom kruhu a dáme si čaj s koláčikom. Jediná vec, ktorú si celkom neuvedomili, bolo, ako silne sú ich deti ovplyvnené tým európskym vírusom, že to sú ľudia, pre ktorých myšlienka spoločnej Európy znamená omnoho viac než len politický subjekt – je to ich životný štýl, ich sen, ich svet hodnôt. Bohužiaľ, v deň referenda boli ešte vždy primladí, než aby si mohli určiť vlastnú budúcnosť, nemali dostatočnú váhu v spoločnosti. Ostatní ani nemali hlas – právo hlasovať. Ostalo im jedine smutne sledovať, ako sa tento ich sen rozbíja na márne kúsky. Rukami ich rodičov, unavených z problémov, výbuchov, imigrantov, utečencov, presvedčených, že dôvodom tohto všetkého je spoločná Európa, Európa bez hraníc. Keby britský volič, ktorý hlasoval za brexit, a teda v zásade za zastavenie prelivu pracovníkov z východnej Európy, poznal druhú stranu tohto migračného procesu, keby mohol vidieť opustené mestečká v Lotyšsku, Litve a Poľsku a naše márne úsilie udržať týchto ľudí doma, keby mohol vidieť podmienky, v akých žijú, natlačení po šesť, po osem v izbe niekde v šiestom obvode Londýna, kde pracujú ako otroci, bez ohľadu na zdravie, lebo zrazu nastala príležitosť zarobiť si peniaze na starobu alebo dokonca pre niekoľko generácií do budúcnosti – možno, že by britský volič volil inak? Neviem. Myslím si len, že niekedy stojí za to pozrieť sa mimo hranice vlastnej dediny a prezrieť si celkový obraz – Európu v celom jej priestore a čase, túto utópiu uctievanú mysliteľmi po celé stáročia, utópiu, ktorá sa pomaly stáva skutočnosťou. Áno, dnes máme právo rozhodnúť sa, nastal náš čas; ale nesmieme zabudnúť na týchto snílkov z minulosti, ktorých snami otriasli najkrvavejšie vojny v Európe. Pri rozhodovaní o jej osude preto preberáme jedinečnú zodpovednosť nielen za jej budúcnosť, ale aj za očakávania minulosti. To je ohromná zodpovednosť, ale aj ohromný dar, aký sa neponúka ľuďom v každom dejinnom období: vytvárame veľké a veľmi vážne dejiny, stále ich tvoríme, napriek všetkým šokom.

 

Európska expanzia

Nemal by som tajiť fakt, že v onen júnový deň, keď som počul o britskom rozhodnutí, som zažil šok. Bol som na turné vo Vladivostoku s moskovskou divadelnou skupinou, keď som dostal SMS: „Briti odchádzajú z EÚ.“ Sedel som za veľkým stolom obloženým ruským občerstvením, vonku bolo vidno pôsobivý výhľad na japonské more, zatiaľ čo ja som v duchu cítil strašný smútok a prázdnotu. Keď sa ma ruskí herci začali s obavami pýtať, čo sa stalo, či došlo k nejakému nešťastiu, nevedel som celkom vysvetliť – že asi jedenásťtisíc kilometrov odtiaľ sa konalo referendum a že Briti hlasovali za odchod z EÚ, a že pre mňa, Litovčana sediaceho na opačnom konci eurázijského kontinentu, je to veľmi bolestný a hrozný zážitok. V tom čase som nebol schopný súvisle sformulovať, čo sa vlastne stalo a prečo to mnou tak silno otriaslo. Myslím, že teraz to už dokážem. V ten deň sa odlomila mohutná časť môjho sna. Akoby jeden z vašich najbližších, podobne zmýšľajúcich priateľov, ktorý vás lákal vytvoriť lepší svet spolu s ním, zrazu vstal spoza stola a povedal: je to všetko márne, nič z toho nemá zmysel. Ako sme sa asi mali cítiť my, čo sme tu ostali. Mohli sme urobiť jediné, sledovať škodoradostne anglické poníženie na majstrovstvách Európy vo futbale, vykopnuté maličkým Islandom. A potom preposielať na facebooku fotografiu anglického manažéra Roya Hodgsona s mnohovýznamovým titulkom: „Hlasoval som za odchod.“ Bolesť však môže mať aj pozitívnu stránku. Iba niečo, čo je súčasťou vás samých, môže bolieť, a brexit, ktorý bolesť spôsoboval, vyslal signál, že európska identita už nie je len dobre znejúcim heslom. Stala sa skutočnosťou. Pre mňa a myslím, že aj pre mnohých ďalších, ktorí si lenivo
predstavovali, že zjednotená Európa je večnou istotou, ktorú nič neohrozí, to bol budíček, varovanie, že starí tvorcovia Európy sa unavili blízkosťou, v ktorej žili, a chcú odlúčenie. Vydesil ich pohľad na to, ako sa táto Únia zrazu rozšírila, ako vstúpila do hláv ich deťom, a ako týmto vôbec nezáleží na uhlí a oceli, na mlieku a klobásach. Ich deti nevideli Európu len ako miesto bezpečia, ale aj ako vlastné hodnoty, pravidlá a slobody. Moja priateľka z univerzity, ktorá si vzala Nemca a odsťahovala sa s ním do Dubaja, mi po mnoho rokov rozprávala prekypujúc nadšením, aké je to dynamické mesto a ako fantasticky sa tam cíti. No toto leto sa všetko zmenilo. Zrazu oznámila, že sa chce vrátiť do Európy. Nie nutne do Litvy – možno do Španielska alebo
Portugalska, keďže Litva by už teraz pre ňu bola príliš chladná. No musela to určite byť Európa, lebo náhle začala cítiť tú známu hrozbu: svet, ktorý predstavoval jej hodnoty a ktorý sa zdal neotrasiteľný, večný, sa teraz stal veľmi zraniteľným. Chcela byť schopná stále si ho vychutnávať, dýchať „Európu“, než zmizne v nebytí. Skrátka a dobre, bála sa. „Európa“, „európsky“ – tu v Európe tieto slová znejú všedne, dokonca banálne. No pre ľudí za hranicami Európy majú skoro posvätný význam. Videl som v Kyjeve počas revolúcie na majdane – na tom gigantickom bojovom poli – ako vlajú zástavy Európskej únie. Bez poznania skutočnej Európy bojovali za myšlienku, ktorá pre nich stelesňovala dôstojnosť ľudí, vládu, čo slúži ľuďom – a nie naopak – spravodlivý systém zákonnosti a politiku, ktorá nie je skorumpovaná. Čo chcete povedať? Že pohrúžení do svojej vlastnej nespokojnosti nie vždy vidíme a chápeme, aký účinok má dnešná Európa na zvyšok sveta. Pre niektorých, ako pre moju priateľku, je to oporný pilier. Pre iných – smerovanie a sen. Istý imperiálne zmýšľajúci Rus mi raz povedal, že aj ja som imperialista, lebo podporujem európsku expanziu. Nepokúsil som sa s ním hádať. Ak je možné niečo také ako imperializmus hodnôt, tak som za mäkkú expanziu Európy s jej príťažlivosťou, čo si získava mysle a duše ľudí na celom svete. Ľudí, ktorí si želajú nezmieriť sa s režimami, v ktorých žijú, s režimami, ktoré pošliapavajú ich práva a dôstojnosť. Pre nich je to pilier, smer aj sen; a keby jedného dňa prestala existovať, prišli by o všetko naraz.

 

Európska gravitácia

V skutočnosti som sám obeťou tejto expanzie. Zaľúbenec. Tajne sme snívali o Európe, keď som bol ešte dieťa, občan Sovietskeho zväzu. Cítili sme sa uväznení, oddelení od nej násilím. A potom sa stal zázrak: získali sme slobodu a Európa sa stala pre nás smerom, ktorým sa treba uberať. Ibaže sa ukázalo, že sme príliš chudobní, príliš sovietski, než aby sme sa stali jej súčasťou ihneď. Tento sen nás však poháňal vpred. Mali sme cieľ – taký, ktorý nám nedovoľoval skĺznuť k autoritárstvu alebo vybrať sa zlou cestou, ako sa stalo v Bielorusku a v mnohých ďalších postsovietskych štátoch. Koniec koncov, naša skúsenosť s demokraciou bola skoro rovnako chabá. Medzivojnová Litva bola demokratická len pár rokov. Potom došlo k vojenskému prevratu. Potom bola vojna, sovietske obdobie a oslobodenie, ktoré ani zďaleka nezaručovalo ďalší demokratický vývoj, keďže pre mnoho starších Litovčanov to bol plán tej druhej, medzivojnovej Litvy – nezávislej, ale autoritárskej. Keby tu nebol tento cieľ, gigantický ples slobody hneď vedľa nás, mohlo sa stať hocičo. Preto môžem s určitosťou povedať, že dnešná Európa je mojou súčasťou, toho, kým som: formovala ma, pričom obdarovala moju vlasť a môj ľud moderným Marshallovým plánom. A to ani nehovorím o ekonomike, o peniazoch, miliardách, ktoré nám pomáhajú vzchopiť sa. Hovorím i o rozmýšľaní, o mentalite, ktorú ochromila sovietska éra – jej zmena si vyžaduje oveľa väčšie úsilie než všetko materiálne bohatstvo. Prirodzene – klamal by som, keby
som tvrdil, že úplne všetci sa v Litve stotožnujú s mojím nadšením. Určite nie všetci. Starší ľudia jednoducho nie sú schopní zvládať rýchlosť zmeny, ktorá ich postihla okolo roku 1990 a odvtedy sa nespomalila. Predstavte si človeka, čo žil štyridať rokov alebo aj dlhšie v pomaly zahnívajúcej, ale zároveň stabilnej a nemeniacej sa sovietskej ríši, ktorého potom náhle ako plesnutím biča pozvali do úplne odlišného sveta: najprv do brutálnej, divošskej, bezohľadnej postsovietskej Litvy mafiánov, a potom rovno odtiaľ do Európskej únie, s jej politickou korektnosťou a toleranciou. Prirodzene, že zažijú desivý pretlak – fyzicky aj morálne – a ich hodnotový systém už prv opakovane napadli, takže samozrejme začnú odolávať a zapoja brzdy. Presne toto sa stalo v Rusku, ktoré – pre svoju veľkosť a oddelenosť ako civilizácia – nevstúpilo tak ako my na európsku obežnú dráhu. Tam brzdy fungovali, a nielen to: zaradili spiatočku, pričom ľudia sa vzdávali svojich slobôd a práv voči režimu, ktorý im sľubuje pokojný život a stabilitu. Litva sa tomu vyhla, lebo ťah Európy bol príliš silný. To však neznamená, že tu neexistujú ľudia, ktorí by si želali vrátiť všetko do pôvodného stavu vecí, a ak nie späť, tak odsunúť ich na jednu stranu – smerom k národnému štátu, obnoviac hodnoty a rétoriku spred storočia. Dnes sú marginalizované a takými ostanú, kým je Litva v EÚ. No ak by sme mali sami zničiť, tretia cesta, ktorú navrhujú, by sa stala prvou a mohla by pritiahnuť prívržencov, čo stratili azimut v geopolitickom chaose.

 

Európske totalitárstvo

Občas dostávam e-maily, ktoré ma pozývajú na účasť v miestynch fórach, kde mi ponúkajú príležitosť vypočuť si rečníkov venujúcich sa „Európskej politickej korektnosti ako hrozbe pre národnú bezpečnosť“ alebo možno sám mať príhovor o tejto téme. A tiež o „ideológii totalitárskeho genderizmu a multikulturalizmu, ktoré pokračujú v najhorších tradíciách sovietskeho obdobia a ktoré šíri európska politická korektnosť, aby zničila štátnosť a nezávislosť Litvy“. Vidím, ako autori týchto fráz vytučňujú slová „totalitársky“, „režim“, „diktatúra“, „represívny systém“, pričom sa vytešujú, akí sú úspešní pri odhaľovaní sprisahania európskych slobodomurárov, ktorí prešibane lákajú úbohú Litvu, ktorá len nedávno unikla sovietskemu zajatiu, do ešte horšej pasce. „Neokomunizmus“ je ďalší ich obľúbený termín, ktorým opisujú Úniu – zjavne sa ideologicky nijako nelíšiacu od Sovietskeho zväzu – ibaže teraz sa propaguje multikulturalizmus namiesto sovietskeho priateľstva národov a marxizmus-leninizmus nahrádza tolerancia-politická korektnosť. Pre ich hrozný štýl a chabé argumenty nič z toho nepôsobí vážne. Keby však tieto populistické myšlienky boli prednesené s väčšou literárnou zdatnosťou, obávam sa, že by mohli zasiahnuť viac ako nejakú osamelú sklamanú dušu a boli by prijaté. Lebo sklamaní ľudia, keď ich je zopár, sú jednoducho nešťastní, ale keď ich je veľa, stanú sa nebezpečnými. Potom ich stačí zjednotiť za nejakým spoločným cieľom zo sklamania, presvedčiť ich, že práve odtiaľ pramenia všetky ich nešťastia, ukázať im predpokladané východisko a tým ich zmeniť na mocnú ničivú silu. Toto sa už v Európe udialo neraz, takto sa zrodili fašizmus, nacismus, komunizmus a množstov malých „radikalizmov“, pričom tie malé len jednoducho nedostali dosť času, aby zabili masy ľudí ako tie veľké. Dnešní radikáli nevynašli nič nové, stále využívajú tie isté overené metódy – dávajú dokopy sklamaných a snažia sa ich vypustiť na nového nepriateľa – Európu bez hraníc. Lebo tá ich drží najviac na uzde a znižuje ich vplyv, aj keď sa im podarí dostať sa na dosah k moci v tom alebo onom štáte EÚ. Ak sa v Litve človek dosť dôkladne poobzerá, tiež nájde dôvody byť sklamaný z Európy. Za ostatných 20 rokov Litva stratila asi 20 percent obyvateľstva – jednu pätinu. To je veľká časť národa a v každodennom živote to cítiť. Bolo by to rovnaké, ako keby zrazu malo odísť šestnásť miliónov Nemcov, alebo dvanásť miliónov z Francúzska a Veľkej Británie. Odporcovia európskej integrácie majú, samozrejme, dôvod kričať, že Európa, keď „vysáva“ našich ľudí, ničí litovský národ. Zatiaľ Briti na opačnom konci Európy brzdia a kričia „nie“ Európskej únii, lebo tí, ktorých „vysala“, im berú pracovné miesta a v zásade ničia obraz Británie a zasmradzujú ju. Ak bol toto skutočný dôvod britského „nie“, tak sa trochu omeškali, lebo Litovčania hľadajúci lepší život už dávno našli nový smer emigrácie, novú mekku na zarábanie peňazí: Nórsko. Krajinu, ktorá nie je, a nikdy nebola, súčasťou EÚ. To len dokazuje a potvrdzuje, že všetky problémy, ktorých pôvod hľadáme v spoločnej Európe, v Európe bez hraníc, s ňou v skutočnosti nemajú nič do činenia. Migrácia, terorizmus – to všetko nezmizne, ak sa znovu oddelíme. Ľudia budú ďalej migrovať, teroristi budú ďalej odpaľovať bomby, hoci možno nie až tak nadšene, keďže medzitým dosiahnu svoj cieľ: zničiť nenávidenú baštu, ktorá šíri „rúhavé“ myšlienky slobody slova, náboženskej slobody, ženských práv a rodovej rovnosti. No objavia sa nové hrozby, nové výzvy a potom ich bude musieť každý z nás zvládať jednotlivo a bezpečnosť, v ktorú dúfame, keď sme strčili hlavy do piesku, sa bude zdať efemérna a dočasná a problémy, z ktorých máme teraz takú ťažkú hlavu, sa budú zdať bezvýznamné alebo budú dávno zabudnuté.

 

Európska utópia

Keď ma nedávno istý indický spisovateľ požiadal, aby som porovnal život v Sovietskom zväze so životom v EÚ, čerpajúc zo svojich skúseností, odvetil som, že som strávil detstvo v dystópii, ktorú som z celého srdca nenávidel, a že teraz žijem v utópii, na ktorú som sa vtedy neodvážil myslieť ani vo sne. Nepreháňam. Chápanie týchto zmien musí ostať v podvedomí Európanov. Možno je to v tejto chvíli utlmené, ale v prípade vážneho nebezpečenstva sa to vráti – ako reflex, pud sebazáchovy. Preto nepochybujem, že Európa zostane zjednotená a že jej súčasná kríza je len zaváhaním, spôsobeným vonkajšími reakciami a vnútronými neistotami. Európska únia so svojimi deklarovanými hodnotami sa skutočne zdá, v celosvetovom kontexte, trochu utopickým výtvorom; a práve preto je jej odolnosť skúšaná útokmi. Mnohí príslušníci elity v jej členských štátoch ešte nie sú ľuďmi, pre ktorých sa spoločná Európa stala zakorenenou v ich existencii
a súčasťou ich totožnosti. Skutoční Európania si teraz len posilňujú svaly – politicky a kultúrne – a ich hlas bude počuť o pár rokov, možno až desaťročí. Až keď k tomu dôjde, bude možné pohnúť sa dopredu. Preto ak vystane otázka odchodu z EÚ v ďalšom členskom štáte, než šmaríte hlasovací lístok do urny, spýtajte sa svojich detí pri raňajkách, čo by urobili na vašom mieste. Alebo ešte lepšie – príďte do Litvy, nadýchajte sa mimoriadne príjemnej a priateľskej atmosféry Vilnjusu, strávte čas s jeho obyvateľmi, ktorí svoje mesto absolútne zbožňujú, a pri bližšom pohľade aj samotné európanstvo – ľahkosť, slobodu, všetko, čím bolo toto mesto predchnuté posledných zhruba dvanásť rokov. A potom choďte na porovnanie do Bieloruska, ktoré leží sotva tridsať kilometrov odtiaľto. Pred 25 rokmi boli naše štartovné pozície veľmi podobné; ale dnes, akokoľvek súcitime so susedmi, je tu priepastný rozdiel, akoby sme patrili k rozličným epochám.
Všetko je iné: tváre, reč tela, pocit vnútornej slobody a ľudskej dôstojnosti. A to všetko len preto, že v tom čase sme sa my ako praví zaľúbenci bezhlavo a bez váhania ponáhľali do Európy, zatiaľ čo oni, pochodujúc na mieste a neschopní rozhodnúť sa, ostali tam, kde sú. A potom sa vráťte k urne a rozhodnite sa, či je tento sen taký utopický.

 

P. S.

Viem, že tento článok podráždi mnohých skeptikov a možno niekoľkým dokonca spôsobí nevoľnosť. Zaľúbenci vidia objekt svojej lásky cez ružové okuliare a ja to neskrývam: oči mám trochu zahmlené. Chcem sa však spýtať, čo vidia tí, čo propagujú Európu potápajúcu sa v západe slnka cez čierne okuliare, keď predpovedajú jej rýchlu smrť s takou radosťou. Dokážu ponúknuť niečo namiesto súmraku, ktorý doľahne na Európu potom, čo sa rozpadne? Dokážu predvídať, ako celá východná a severná Európa spadne pod vplyv Ruska, južná Európa sa dusí utečencami a ekonomickou stagnáciou, zatiaľ čo všade sa dostanú k moci miestni „spasitelia“, ponúkajúci tretiu cestu – „zvláštnu demokraciu“, ale v skutočnosti len obmedzenú demokraciu? Ničitelia budú mať vždy výhodu pred tvorcami, lebo nemusia nič dokazovať, len byť negatívni, no len čo dokončia svoju prácu, odídu sa schovať do kríkov alebo zmiznú v dave. Nezachovali sa práve takto vlajkonosiči brexitu? Takže na mňa nechoďte so svojím zázračným práškom – mám vlastný, cez ktorý vidím najväčšie problémy dnešnej Európy – vaše nekonečné tliachanie o jej neriešiteľných problémoch a neodvratnej smrti. Z týchto „problémov“ ste vybudovali horu, ktorá má Európu stiahnuť, zablokovať všetko dobro, ktoré ste od nej získali. Musím vás však sklamať: tá hora existuje len vo vašich hlavách.

Published 30 March 2017

Original in Lithuanian
First published in Frankfurter Allgemeine Zeitung (German version); Eurozine (English version); SME (Slovak version)

© Marius Ivaškevičius; SME; Eurozine;

PDF / PRINT

recommended articles