Smrť Richarda Rortyho 8. júna 2007 nás zaskočila, hoci sme už dlhšie vedeli, že bojuje s rakovinou. Egon Gál, editor tohto bloku a Rortyho blízky priateľ, ťažko znášal zlé správy o jeho zdraví a preto úvodník, na ktorý sa pôvodne tešil, písal ťažko, dlho a bolestne. Ak toto číslo malo byť Festschrift k Rortyho výročiu, nakoniec je to spomienka a rozlúčka s naším intelektuálnym vzorom a členom kolégia K & K.

Pripravovali sme ho takmer rok a plánovaný názov mal byť "Richard Rorty – sedemdesiatpäťročný". V Kritike ide o druhý blok o Rortym. Už v roku 1998 sme uverejnili rozsiahly, takmer sedemdesiat stránkový dossier pod názvom "Profil pragmatického filozofa" (3-4/1998 pozri www.kritika.sk).

Posledný rok sme boli s Rortym častejšie v spojení ako kedykoľvek predtým. Najskôr som ho požiadal o príspevok do jubilejného čísla. Poslal nám svoj dovtedy nepublikovaný príhovor študentom v Teheráne s poznámkou, že ho síce pre nás upravil, ale aj tak si nie je istý, či sa hodí do Kritiky a dal nám voľnú ruku na krátenie a úpravu. Samozrejme sme na ňom nemuseli meniť nič a bolo nám cťou ho uverejniť (K & K č. 33).

V tomto čísle uverejňujeme ostrú, ale úprimnú kritiku profesora Bélu Egyeda, ktorý bol v tom čase v Bratislave a študentom našej školy prednášal Platónovu Ústavu. Rortymu sme poslali Egyedovu reakciu s určitými obavami, keďže mala vyjsť v čísle venované jeho osobe – zdalo sa nám prirodzené dať mu možnosť okamžite reagovať. Jeho odpoveď, tak ako často predtým, bola promptná, vecná a zásadová. Uverejňujeme ju bohužiaľ posmrtne, rovnako ako Rortyho príspevok o Nietzschem, ktorý nájdete v budúcom čísle.

Pri čítaní Rortyho filozofických či politologických textov, písaných brilantným a preňho typickým štýlom, ma fascinovalo jeho osobné zanietenie, úprimnosť a starosť nad vecami, ktoré by možno ľudia dokázali riešiť a sanovať, no z ľahostajnosti, chamtivosti či fanatizmu ponechávajú vlastnému osudu. Rorty-filozof sa prezentoval ako pragmatik, v politickom presvedčení ako ľavicový liberál (žartovne sa raz označil ako "postmoderný buržoázny liberál"). Pre mňa ho však definovalo jeho vystúpenie na konferencii o úlohe intelektuálov v spoločnosti v Bratislave v roku 1996. V úvodníku K & K 1998 som o tom napísal:

Namiesto variácie na tému "obdiv alebo odsúdenie intelektuálov", začal Rorty takmer s ostychom rozprávať o neriešiteľnej situácii – kriminalite a chudobe – v černošských getách amerických veľkomiest. Zaskočil nás, ale iba dovtedy, kým nevysvetlil dôvod. Intelektuáli, tvrdil, nie sú schopní riešiť tento otrasný problém v USA a ani sa oň príliš nezaujímajú. Preto je debata o postavení intelektuálov preňho zbytočná, vysvetľoval úprimne a rozrušene Rorty.

Ten zanietený, ustarostený a rozčúlený výraz pre mňa dodnes vyjadruje vrchol angažovanosti a zároveň pokory intelektuála. Aj keď povedzme o budúcnosti sveta píše: "Som skutočný pesimista.... Neviem si predstaviť, ako by sme sa mohli vyhnúť jadrovej vojne, alebo ako sa chudobné štáty dostanú na úroveň tých bohatých". V jeho skepse je podľa mňa obsiahnutý apel a teda aj nádej, že napriek beznádeji nesmieme rezignovať.

Ozajstný skeptik znechutene mlčí, cynik sa uškŕňa, no Rorty vyzýva pokiaľ je ešte čas – po 8. júni bohužiaľ už len cez svoje texty.

Published 2007-08-07

Original in Slovak
First published in Kritika & Kontext 34 (2007)

Contributed by Kritika & Kontext
© Samuel Abrahám/Kritika & Kontext
© Eurozine