Rok 1968, invázia a následný vývoj sa dnes väčšinou prezentujú v nostalgických spomienkach, či pútavých dokumentoch alebo na jeho troskách prebieha ideologické vojna vypovedajúca viac o dnešnom stave spoločnosti ako o tom čo sa udialo v roku 1968.

Pre najväčších kritikov snaha o reformu socializmu bolo neúprimné gesto či naivné snaženie o kvadratúru kruhu. Celé obdobie 1948-1989 nie je pre nich zložité a členité obdobie ale jednoliata "totalita". Teda ani 60. roky ani 1968 neboli výnimkou. Predsa totalita nemôže mať svetlé chvíľky.

Najviac sa dnes kope do symbolu 1968 – Alexandra Dubčeka. Okrem jeho verných priaznivcov je prezentovaný ako usmievavý slaboch, naivný či oportunistický politik. Naopak, Gustáv Husák zažíva nečakanú revíziu, už aj od umelcov. Lišiak, ktorý si myslel, že vybabre s Brežnevom a zachová torzo reforiem. No a keď preberal funkciu, nemal chudák ani inú možnosť. Faktom zostáva, že Husák mal tisíce možností ako konať. Vybral si však pre spoločnosť tú najhoršiu. On sám dosiahol to, po čom celý život túžil – byť na vrchole, hoci opustený a ponížený.

Motivácia či konanie jednotlivcov ako aj prudké zmeny od januára po august 1968 sú už len historickými udalosťami. Existujú však dva faktory, ktoré majú dozvuky dodnes. Po prvé, invázia mala fatálne dôsledky pre celý komunistický svet. Po druhé, bol to pocit obrovskej súdržnosti celej spoločnosti tesne po invázii.

Bez vnútornej logiky

21. august 1968 bol v prvom rade koncom jednej veľkej ilúzie a to na oboch stranách železnej opony. Sovietske impérium bolo zvrátené od počiatku, no po tomto dni stratilo svoj zmysel aj vnútorne. Aj pred 21. augustom väčšina vždy nenávidela komunistický režim, po ňom však už žiadny inteligentný, dospelý človek od Východného Berlínu po Vladivostok neveril, že socializmus presvedčí, a nielen umlčí svoje obete. Celý Ostblok sa po roku 1968 premenil na cynické udržiavanie moci a strachu a tých, čo vládli, spájala len súdržnosť zdieľaného klamstva.

Avšak režim či impérium bez viery v samo seba, bez úprimných vykladačov ideológie či nadšených umelcov upadne do klinickej smrti. Bohužiaľ, tí čo sú pri moci môžu toto umieranie ešte dlho udržať pri živote. V našom prípade to bolo krutých dvadsať rokov.

Na veľké prekvapenie, sovietske impérium v roku 1989 padlo. Napriek analýzam sovietológov, expertov z reaganovského či wojtylovského tábora, nie je jasné prečo sa vtedy sovietske impérium zrútilo a to takmer bez boja. Určite koniec ideologickej ilúzie po invázii Československa nebola priamou príčinou pádu impéria, avšak bola základňou, bez ktorej by celý systém tak náhle a takým spôsobom neskolaboval.

Na Západe celá generácia obdivovateľov post-chruščovovského odmäku musela po invázii Československa spáchať intelektuálnu samovraždu. Časť sa utiahla do ústrania, iní sa pretransformovali na eurokomunistov, environmentalistov či feministky. Niektorí však preskočili aj k ultrapravici či neofašizmu. Z núdze urobili cnosť a treba dodať, že mnohí z nich sa stali užitočnejšími ako počas svojej komunistickej minulosti.

súdržná spoločnosť

Druhý významný dopad invázie bola okamžitá masovosť odporu. Ak prvých osem mesiacov 1968 boli záležitosťou niekoľko sto politikov a intelektuálov, tak po invázii sa vzoprela cela spoločnosť. V tradícii Chelčického, Tolstého či Gándiho – nenásilne, odvážne a odhodlane. Treba podotknúť, že aj s trpkým humorom. Tých niekoľko týždňov či mesiacov po invázii sa zarylo do nášho genetického kódu politickej kultúry. Tú spoločnosť bolo možné pokoriť či ponížiť, no už nič nevygumovalo jej spoločný zážitok až náboženskej súdržnosti ako aj pocit odporu voči okupantom. Samozrejme, tak ako dnes či pred sto rokmi – alebo o storočie po nás – oportunisti, zbabelci a ľudské svine sa rýchlo spamätajú a chytia sa svojej príležitosti.

Poviete si no a čo, že ľudia na východe, či západe prestali mať ilúziu o jednom zvrátenom teoretickom experimente. No svet, každé spoločenstvo vždy nejakú ilúziu má a aj má mať – aj za cenu krutých omylom. Bez nej by sme nevyšli z jaskýň ani na mesiac, neboli by náboženstvá, ani francúzska revolúcia, ani vízia spravodlivej demokratickej spoločnosti. Nebola by ani kultúry či umenie – kryštalické výplody ľudskej mysle.

Človek s ilúziou nie je naivný, ale hľadá, ukotvuje svoj ľudský zmysel. Ľudia bez ilúzie, empatie či bez snov o lepšiu spoločnosť sa v dejinách buď sebecky či odovzdane prispôsobovali alebo vraždili a kruto vládli. Ich potomkovia cynicky či tupo vegetujú – často veľmi pohodlne – aj dnes.

Published 2008-08-22

Original in Slovak
First published in sme 22.08.2008(Slovak version)

© Samuel Abrahám
© Eurozine