"Slovo je mostom postaveným medzi mnou a druhým...spoločné územie adresujúceho a adresáta."
(Michail Bachtin)

Bachtin by mohol povedať – a som si istý, že to niekde aj povedal – že každý dialóg je vlastne prekladom. Sme uväznení vo vnútri našich malých leibnitzovských monád, a naša identita sa utvára zo všetkého naokolo – od matkinho nežného pospevovania matky až po klišé hollywoodskych filmov. Podľa Bachtina sa formovanie individualizovaného jazyka – čo je v podstate to isté ako formovanie vlastného Ja – rovná dobrovoľnému podriadeniu: "Vlastný diskurz pomaly a postupne vytesáme zo slov druhých; slov, ktoré sme zobrali na vedomie a asimilovali, a hranice medzi nimi sú sprvu takmer neviditeľné."

Ale ako vás môžem preložiť? Ako môžem postihnúť jedinečnosť vášho konkrétneho jazyka, vytvoriť váš "presný" obraz, nie vo vašom jazyku, ale v tom mojom? Ak sa chcem dostať do blízkosti vášho jazyka, mám byť vaším milencom, partnerom alebo vaším pisárom? Ako sa vtesnám do vašej kože a stanem sa vami, keď viem, že hoci je vyvorenie individuálneho jazyka vo svojej podstate spoločenským aktom, rozdielne hlasy sa nikdy nezhodnú a individuálne Ja nikdy nedokážu dokonale splynúť?

V duchu nemožnosti prekladu by som vám chcel vyzradiť niekoľko temných tajomstiev – tajomstiev, o ktorých každý prekladateľ vie, ale nie každý sa k tomu aj prizná.

Nie všetci prekladatelia preložia všetkých autorov rovnako dobre. Problém je v tom, že kým to neskúsite, netušíte, koho viete a koho neviete preložiť – a potom je už neskoro.

Exemplárny príklad: preklad Vojny a mieru od Constance Garnett, slávnej prekladateľky ruských diel z dvadsiateho storočia do angličtiny, je majstrovský; jej preklad trinástich zväzkov Čechovových poviedok je príšerný. Niet pochýb, že pani Garnett milovala Čechova rovnako ako Tolstého. Oni jej to však neopätovali rovnako. S mojou bývalou ženou sme v priebehu niekoľkých rokov preložili do angličtiny dva švédske romány. (Teda, jeden z nich bol napísaný vo fínskej švédčine, čo by som mohol, s trochou nadsádzky, prirovnať k rozdielu medzi americkou a britskou angličtinou.) Obe knihy sme obdivovali, hoci boli celkom rozdielne. Po záplave (Efter Floden) od P.C. Jersilda je dystopický román o mladom, nevinnom chlapcovi ako, Hucklebbery Finn, ktorý cestuje po svete, zničenom výbuchom atómovej vojny, a snaží sa vytvoriť si pre seba priestor plný lásky a bezpečia. Tridsaťročná vojna (Trettio-ariga Kriget) od Henrika Tikkanena je ostrá, ironická bájka o tvrdohlavom fínskom vojakovi, ktorému nikto nepovedal, že druhá svetová vojna sa už skončila.

Keď sme začínali, bol som presvedčený o tom, že Jersildova kniha sa bude prekladať "ľahšie". Hlas rozprávača je pevný, konzistentný. Dojemnosť prekérnej situácie mladého muža je pre čitateľa zrozumiteľná a Jersild zapĺňa knihu zaujímavými, dojímavými postavami. Tikkanenova satira je úplne iná – celá je založená na balansovaní s rôznymi štýlmi rozprávania: v jedinej vete dokáže byť vtipný, hnusný, melancholický – a elegantný. Ako to všetko môže zachytiť preklad?

Počas práce na Po záplave sme veľmi rýchlo vycítili, že niečo nie je v poriadku. Museli sme prepisovať a meniť jednotlivé vety, niekedy celé odseky. Scény, ktoré vo švédčine vyzerali dobre, vyznievali v angličtine príliš zdĺhavo. Premýšľal som o tom, či to súvisí s tým, že Jersildovu švédsku syntax a frázovanie veľmi ovplyvnila angličtina; jeho jazyk a náš jazyk možno neboli dosť odlišné na to, aby vytvorili Bachtinov "most". Preklad Tikkanena plynul hladko; zdalo sa, že každá drobná zmena tónu v jeho rozprávaní prežila preklad. Doteraz neviem prečo. Mám podozrenie, že hádam preto, lebo Tikkanenova náladová, neposedná literárna persona nám "sadla" lepšie než Jersildova vznešenosť; v Tikkanenovej koži sme boli väčšinou doma ako v Jerskildovej. V každom prípade náš preklad Po záplave je akurát znesiteľný, ale naša Tridsaťročná vojna naozaj spieva.

V preklade sa toho stratí veľa. Hrozne veľa. Dobrý prekladateľ vie, kedy mávnuť rukou a prejsť k ďalšej vete.

Malý príbeh: keď som mal 1šestnásť, dostal som drobnú rolu v našom stredoškolskej inscenácii šarmantnej komédie nazvanej Teahouse of the August Moon (Čajovňa U augustového mesiaca). Je to príbeh o dobrosrdečnom americkom dôstojníkovi, ktorý počas okupácie Japonska pomáha dedinčanom postaviť ich rozbombardovanú čajovňu. Hral som tam starého roľníka, ktorý prichádza k Američanovi a chce, aby ho odviezol do dediny. Moja postava nechce vyzerať ako chudák alebo stratiť tvár, takže neprosí o pomoc priamo: jednoducho sa spýta, koľko je hodín. Tlmočník roľníka predstaví dôstojníkovi a zakrátko sa už vezú v jeho džípe. Stále si pamätám tú svoju jedinú vetu – znela asi takto : "Ima nagi kai'ina."

Skok o tridsať rokov. Vychádzam z reštaurácie s priateľmi, medzi nimi návrhár šperkov z Japonska. Meškáme do kina, zabudol som si hodinky, a ja zahlásim moju japonskú vetu z Čajovne U augustového mesiaca: "Ima nagi kai'ina." Kazuko sa na mňa pozrie a povie mi, koľko je hodín. Potom sa na mňa pozrie znova.

"Zle som to vyslovil? " hovorím.

"Ale nie. Ale spýtal si sa ma to veľmi zvláštnym spôsobom. Znel si ako starec z nižšej spoločenskej vrstvy, ktorý sa rozpráva s mladým človekom z vyššej spoločenskej triedy. Ale bol si hrdý, a nechcel si vyznieť menejcenne."

Ani Shakespeare by nedokázal sprostredkovať všetky tieto informácie v jednej vete, a rozumný prekladateľ by sa o to nemal ani pokúšať. Spoločenská trieda, emócie, vekový rozdiel – to všetko bolo napchaté do jazyka starého ako jantár. Nepokúšajte sa ten jantár rozdrobiť na kúsky. Radšej poproste Kazuka, aby ho vložil do striebornej retiazky, a zaveste si ju na krk.

Niektoré dvojice jazykov sa vôbec nedajú dobre preložiť.

Cítim v kostiach, že to tak je, ale nemám ani poňatia, prečo. Mohli by sme povedať, že vo všeobecnosti sa románske jazyky prekladajú do angličtiny lepšie ako germánske, čo by mohlo nejako súvisieť s množstvom slov latinského pôvodu, ktoré priniesol William Dobyvateľ z Francúzska. Ale slovanská próza funguje v angličtine výborne, a majstrovská poézia napísaná v arabčine a sanskrite znie rozpačite gýčovito. Ako to?

Skutočnou záhadou je pre mňa nemčina. Prečo je takmer nemožné dobré pretlmočenie klasických nemeckých autorov? Goethe, napríklad. Na základe existujúcich prekladov je Goetheho reputácia absolútne mätúca. Anglický Faust pôsobí ako romantický blábol. Utrpenie mladého Werthera a Spriaznení voľbou sa takmer nedajú čítať. Anglické preklady niektorých Goetheho kratších básní sú celkom dobré, ale prečo sú z neho všetci takí "paf"?

Goethe nie je jediný problém. Brechtova schopnosť manipulovať so štýlom a slovnou zásobou z mnohých vrstiev nemeckej spoločnosti vyznieva v angličtine ťažkopádne a polemicky; stráca sa väčšina pôvodnej iskry a jazykového čara. Kafkov talent spájať nádherne melodický jazyk s múdrosťou a iróniou, až sa doslova trbliece, si v angličtine sotva všimneme. Pamätám si, že keď som sa naučil dosť po nemecky na to, aby som si mohol prečítať niektoré z Kafkových drobných podobenstiev, myslel som si pritom: "Ale veď jeho jazyk je taký ľahký!" A Rilke? Uplakaný, sentimentálny – teda vo väčšine anglických prekladov.

Mám pocit, že nemčina je elegantnejšia ako angličtina. A zároveň je dosť bohatá na to, aby v nej naplno vyzneli rozdiely medzi množstvom spoločenských tried a regiónov – výsledkom čoho je, že myšlienky a pocity sa v nej môžu prelínať plynulejšie než v angličtine. My Angláni považujeme nemčinu za tvrdý, bezohľadne logický jazyk: ale dôkazy svedčia o čomsi inom. Zdá sa, že delikátnosť nechýba nemčine, ale nám.

Preklad vlastného diela nie je dobrý nápad.

Sú výnimky: napadá mi Beckett. Ale on je možno výnimkou z výnimiek, pretože písal svoje rukopisy takpovediac ako "pôvodné preklady", a potom ich preložil naspäť do originálu – alebo aspoň naspäť do prameňa.

Ale mnoho súčasných autorov – a redaktorov – sa domieva, že dokážu preložiť vlastné diela, alebo nútia svojich prekladateľov k absurdným výkonom, a výsledok je vždy katastrofálny. Exemplárny príklad: pred pár rokmi sa Milan Kundera rozhodol pomôcť pri opätovnom preklade svojich románov do angličtiny. Nové preklady mi pripadajú trochu rozpačité a upäté, omnoho horšie ako prvý pokus. Tu sa nám opäť zídu Bachtinove myšlienky: keď prekladáte samého seba, jediný možný dialóg sa odohráva medzi vami a vaším pupkom.

Preložili sme dánsku detektívku napísanú, podobne ako mnoho súčasnej dánskej beletrie, krátkymi, strohými vetami. V dánčine vám hladko prejde sled krátkych viet: dosiahne sa tak efekt napätia. Ale ešte aj Hemingway, známy svojimi staccato rytmami, menil dĺžku viet; pôsobivosť angličtiny tkvie predovšetkým v jej flexibilnej syntaxi, a obmieňanie dĺžky viet je jedným z najúčinnejších nástrojov zmeny tónu a dôrazu. Ale dánska redaktorka mala pocit, že sme zničili autorov "štýl". Nedokázala sa odpútať od dánskeho originálu; dánčinu mala stále v ušiach a nástojila na tom, aby sme dĺžku viet "uviedli do pôvodného stavu". Veľká chyba. Syntax, frázovanie, slová, dĺžka viet – pri preklade sa od toho musíte odpútať. Jediná vec, ktorú treba zachovať, je podstata, duch diela – povedané Bachtinovými slovami, môj dialóg s vami.

Preklad môže byť len lepší alebo horší ako originál, nikdy nie rovnako dobrý.

Horší, samozrejme – ale lepší? Nie je samotný text, ktorý vďaka dekonštruktivistom opäť nadobudol rešpekt, tým prvým a posledným, čo máme? Preklad sa k nemu môže akurát priblížiť, a s najväčšou pravdepodobnosťou ho oslabiť. Prekladateľ môže byť len Pánovým služobníkom, a často sa k nemu aj horšie správajú: nielenže ho hanebne platia, ale ak je kniha/hra/báseň zlá, vždy si to zlizne on.

Skúsenosť mi hovorí, že pár dobrých autorov – tí najlepší, dovolím si povedať – sa k svojím prekladateľom chovajú veľmi milo. Nielen preto, že vedia, že ak budú príliš dotieraví, zmrzačí prekladateľ ich dielo do neidentifikovateľnej podoby. Vedia tiež, že prekladateľ, ktorému dajú najavo svoje uznanie, dokáže vyzdvihnúť kvality, ktoré text samotný len implikuje.

Vysvetliť, prečo to tak je, nie je ťažké. Predstavte si pôvodný text ako podrobnú skicu alebo náčrt. Autor/architekt do neho zaznačil veľmi konkrétne inštrukcie, a každé slovo výsledného produktu patrí prekladateľovi/staviteľovi. Všetky detaily sú v staviteľovom náčrte, ale staviteľ môže jeho víziu povzniesť tisíckou neviditeľných spôsobov, realizovať ju.

Viem, že je to tak – nie preto, že som to spravil, ale preto, že to spravili mne. Z času na čas napíšem stĺpček do kodanského denníka. Ale napíšem ho po anglicky, a zverím ho skúsenému prekladateľovi Nielsovi Ivarovi Larsenovi. "Ako dobre píšeš po dánsky!" hovoria mi čitatelia a priatelia, ktorí si neprečítali drobné písmo pod textom. V istom zmysle majú pravdu. Píšem dobre po dánsky – keď Niels Ivar vyzdvihne z mojej zakalenej prózy veci, ktoré som zamýšľal povedať, ale nedal som im dostatočne silný hlas. Niežeby niečo pridával. Nie celkom. Ono to tam tak nejako je. Ale akosi – a toto je zázrak intelektuálnej meiózy – sa z toho stretnutia na Bachtinovom lingvistickom moste dá stvoriť čosi ešte lepšie.

Pretože tou operatívnou metaforou vlastne nie je dialóg alebo architektúra, ale pôrod. Zo stretnutia autora a prekladateľa, dvoch monád, sa zrodí dielo, poskrúcaná, mrnčiaca zbierka myšlienok, pocitov, možností: texty a podtexty. Človek vždy dúfa, že bábätko bude lepšie ako jeho rodičia; ale nech sa vyvinie akokoľvek, môžeme si byť istí, že bude iné ako oni.

Published 2007-05-21

Original in English
Translation by Jana Hanulová
First published in Kritika & Kontext 33 (2007)

Contributed by Kritika & Kontext
© George Blecher/Kritika & Kontext
© Eurozine